Verejná mienka je súbor verejne vyjadrovaných mienok členov rozličných spoločenských skupín o verejných záležitostiach. Prieskum verejnej mienky je osobitná zložka sociologického výskumu zameraná na zisťovanie mienky (postojov, názorov) verejnosti k rozmanitým otázkam života spoločnosti.

Základná charakteristika verejnej mienky

• je to hodnotenie úsudku, myšlienok veľkého spoločenstva ľudí, teda väčšiny, vyjadrujúci vzťah k otázkam sociálneho a verejného života, ako priesečník názorov vyjadrujúci vzťah ľudí k aktuálnym otázkam – odrážajú postoje, názory a mienku väčšiny obyvateľstva
• je to historická kategória, ktorá sa stále vyvíja (od najstarších prejavov v podstate bezprávnych systémoch, kde jej prejavy boli obmedzené, cez obdobie prvých priemyselných revolúcii až po súčasnosť)
• je to spoločenský jav, ktorý je predmetom skúmania viacerých vedných odborov – filozofie, sociológie či politológie

Základné prístupy k hodnoteniu významu verejnej mienky:

• liberalistická – chápe verejnú mienku ako kontrolu vlády, alebo ako formu vlády
• konzervatívna – chápe verejnú mienku ako nevyhnutné zlo, s čím musí vláda rátať

Známe definície

• Emil Dovifat – nemecký novinovedec – „pojem verejná mienka je logický nezmysel, politický pomocný pojem, ktorý sa využíva na uskutočnenie rozhodnutí, o ktorých sa tvrdí, že ich verejnosť už dávno prijala…neexistuje nikdy jedna verejná mienka, sú len verejné mienky alebo mienky na verejnosti, tieto môžu vystupovať hlasno, môžu prevládať, ale jediné nie sú nikdy“
• Jean Jacques Rousseau – dielo O spoločenskej zmluve – polovica 18.storočia – po prvýkrát použitý v literatúre – verejnú mienku považoval za jeden zo zákonov upravujúcich a usmerňujúcich chod spoločnosti
• Denis Diderot – autor jednej z prvých definícií verejnej mienky: „je to hybná sila, ktorej silu poznáme v dobrom i zlom“
• Blaise Pascal a Voltaire nazývali verejnú mienku „kráľovnou sveta“
• Gustave Le Bon – interpretoval verejnú mienku ako teóriu psychológie davu (plne mysliacim tvorom je jednotlivec-intelektuál a proti nemu človek z davu, ktorý podlieha citovej nákaze)

Základné vzťahy

Vzťah mienka – postoj – názor

Pri tvorbe mienky majú určujúcu úlohu postoje (mienka je závislá od vzdelania človeka, charakteru jeho práce a jeho záujmov,nedostatok informácií a znalostí o predmete podstatne obmedzuje racionálne jadro mienky, ktorá potom môže len povrchne a nepresne hodnotiť určitý jav alebo udalosť). Mienka sa dá skôr pozorovať, možno ju skôr identifikovať ako postoj. Mienka poskytuje informatívny materiál, je menlivejšia a podlieha rôznym tlakom. Postoje sú trvalejšie. Mienka z postojov vychádza a bez postojov nemôže existovať. Mienka má najmä hodnotiaci charakter, je verbalizovaným, zjednodušeným vyjadrením pri stretnutí s novým javom, na ktorý človek chce alebo musí reagovať. Pre tvorbu mienky sú postoje určujúcim faktorom.
Pojmy „názor“ a „mienka“ nie sú totožné, aj keď sa v praxi často zamieňajú. Názor stojí niekde medzi mienkou a postojom. Kým mienka je skôr spontánnou reakciou na novú skutočnosť, názor je výsledkom rozumovej činnosti, hodnotenia vlastných skúseností s časovým odstupom. Postoj je z hľadiska prepracovanosti, stability a trvácnosti najvyššou kategóriou a je určujúcim pri tvorbe názorov a mienky.

Vzťah verejná mienka a masová komunikácia

Medzi najvýznamnejších spolutvorcov verejnej mienky patrí žurnalistika a masová komunikácia. Aby médiá mohli aspoň približne reprezentovať verejnú mienku, musia byť slobodné. Verejnú mienku s masovou komunikáciou nemožno stotožňovať – žurnalistika má v mnohých dôležitých otázkach odlišné názory ako je jestvujúca verejná mienka, dokonca jednotlivé médiá reprezentujú mnohokrát rôzne názory na ten istý spoločenský či politický problém.

Vplyv médií na recipientov musí byť nepretržitý a presvedčivý (od toho závisí náklad novín, počet divákov či poslucháčov a v konečnom dôsledku formovanie názoru či postoja recipientov).

Verejná mienka vzniká na platforme rozdielnych názorov, pričom verejná mienka ich (aj vplyvom médií) zbližuje. Médiá majú obrovský vplyv na formovanie verejnej mienky, a tak veľa závisí aj od ich vlastníkov. Ich silu však netreba preceňovať, lebo existujú aj iné formy (činnosť štátnych a politických inštitúcií, osvety, umenia, kultúry a pod.).

Médiá podávajú informácie (dávajú podnet verejnosti na zaujatie stanoviska k verejným otázkam). Žurnalistické informácie sú predmetom každodenných diskusií a spôsobom ich uverejňovania alebo zamlčovania orientujú v rôznych spoločenských skupinách pozornosť na konkrétne spoločenské javy.