Róbert Bačinský sa narodil v roku 1966 v Trebišove. Od svojich štyroch rokov však žije v Košiciach, ktoré považuje za „svoje mesto“. Róbert Bačinský je 20 rokov ženatý a má jednu dcéru.

V Košiciach absolvoval základné, aj stredoškolské štúdium a v podstate prežil celý svoj  život. Na základnú vojenskú službu nastúpil v roku 1985 a po jej absolvovaní začal pracovať  v dnes už neexistujúcej VSS ako elektrikár. Príchod demokracie zažil v plnej sile ako mladý, vtedy 23 ročný človek, aj s jednou z jej vymožeností – dovtedy nepoznanou nezamestnanosťou. Do módy prišlo prepúšťanie, ktoré neobišlo ani Róberta Bačinského. Dôvod bol prozaický – buď bol najmladší, alebo vo firme pracoval najkratšie.

Istota zamestnania pominula a nastal čas vziať život do vlastných rúk. Róbert vystriedal viacero zamestnaní, ale svoju rodinu vždy poctivo uživil. Prešiel šoférskym povolaním,  stavbárčinou, patril medzi tých, ktorí v Košiciach inštalovali prvú káblovú televíziu, ale pracoval aj ako pilčík, či chatár. Jeho poslednou inštanciou bola ASR. Po návrate z  misie a doslúžení zvyšku kontraktu z armády odišiel na vlastnú žiadosť.

Róbert Bačinský to vidí takto:
„Dnes žijem aj s rodinou v zahraničí. Žiaľ, som jedným z tých tisícov, ktorí boli vďaka láskavej starostlivosti štandartných politických povaľačov vykopaní zo svojej vlasti, aby  boli schopní uživiť svoje rodiny a zabezpečiť im dôstojný život. Považoval a považujem to za moju psiu povinnosť ako manžela a otca. Ako štyridsiatnik som musel začať nový život v cudzej krajine, ale zvládol som to. Na slovenské pomery žijeme ako rodina nadštandartne, takže moja kandidatúra na post župana nie je ani o peniazoch, ani o zaistení si ,,teplého miestečka“ pre nejakého neschopného lenivca.

V Košiciach som často. Sledujem, čo sa tam deje, rozprávam sa s priateľmi, mám teda prehľad o situácii ako v meste, tak i v kraji. Chcem prispieť k tomu, aby chobotnici bola preťatá aorta. Prispieť k tomu, aby z nášho spoločného majetku prestalo profitovať iba zopár jednotlivcov  napojených na vládne špičky a oligarchov. Prispieť k tomu, aby volení zástupcovia skákali tak, ako  pískajú voliči a nie naopak. Aby za svoju mzdu odvádzali 110%-tnú robotu a aby o osude mesta  a kraja rozhodovali ľudia a nie nastrčené figúrky v oblekoch.“

 

Error parsing: Query returned empty response